V súčasnosti je v našej ECAV na Slovensku veľmi turbuientné obdobie, v mnohom to doslova „vrie”, veď sa konajú voľby významných cirkevných predstaviteľov a vtedy sa obyčajne problémy nielen generujú, ale odhaľujú sa niekedy viac – a niekedy menej viditeľné volebné praktiky, ktoré majú riešiť nové mocenské postavenie cirkevných predstaviteľov. Ak máte, milí čitatelia, dojem, že tento úvod sa skôr hodí do sekulárneho sveta, tak sa nemýľte, hovorím a píšem o našej ECAV na Slovensku, tak ako to cítim ja a verím, že aj mnohí členovia našej cirkvi.

Aj kolektívny orgán sa môže mýliť, hoci rozhodne väčšina, ak rozhodovanie nie je založené na kresťanských hodnotách, ale sleduje len cirkevnopolitické záujmy

ECAV na Slovensku má v poslednom obdo­bí viaceré „kauzy“, ktoré keď sa nevyriešia s chladnou hlavou a v bratskom pochopení, tak nás nielen prevalcujú, ale mnohí členo­via cirkvi sa od nej odvrátia.

Posledným podnetom na napísanie môjho príspevku bolo zverejnenie uznesenia Ge­nerálneho hospodárskeho výboru ECAV (GHV), ktoré bolo prijaté 23. mája 2018. Sú pod ním podpísaní prakticky všetci čle­novia GHV a jeho obsah je doslova alarmu­júci. Pre ozrejmenie chcem v tejto súvislosti uviesť, že všetci členovia generálneho hos­podárskeho výboru boli do tejto funkcie me­novaní generálnym presbyterstvom. Takže verím, že ak títo členovia mali dôveru pri vymenovaní do funkcií, tak ju u generálne­ho presbyterstva požívajú aj teraz, a to dáva ich uzneseniu veľkú a veľmi silnú výpoved­nú hodnotu. Každý člen Evanjelickej cirkvi a. v. si ho môže prečítať, ale prezentované zistenia aj štátnych inštitúcií ohľadom Re- formaty, či ďalšie problematiky vo veci na­kladania s majetkom cirkvi a jeho účtovníc­tvom, s možnosťou, že ECAV sa bude musieť vysporiadať s dorubovaním daní a pokutami za špekulatívne účtovníctvo, sa nedá prejsť len kývnutím ruky a tým slovenským: „však ono sa to nejako spraví a utrasie.“

Členovia GHV žiadajú vyvodenie discipli­nárnych a trestnoprávnych konzekvencií voči osobám, ktoré zapríčinili tento stav, vyzývajú aj kandidátov, ktorí zlyhali v úrad­ných veciach a kandidujú na funkcie bisku­pov či dozorcov v nasledujúcich voľbách, aby sa týchto svojich pozícií vzdali a GHV tiež žiada, aby došlo k ospravedlneniu voči generálnemu dozorcovi doc. MUDr. Imri­chovi Lukáčovi, CSc., ktorý bol nedávno napomenutý generálnym presbyterstvom za kritizovanie týchto pomerov v cirkvi, kto­ré po rozhodnutí Krajského súdu v Trnave a daňového úradu potvrdili jeho postoje.

Kauza č. 1 – „napomenutie“ ge­nerálneho dozorcu doc. MUDr. I. Lukáča, CSc. generálnym presbyterstvom

Upriamme spoločne pozornosť na to, čo to vlastne prijalo generálne presbyterstvo za uznesenie, v ktorom napomína generálneho dozorcu ECAV za príhovor, ktorý mal pove­dať pri príležitosti 120. výročia vydavateľ­stva Tranoscius v Liptovskom Mikuláši. To zásadné už povedal samotný I. Lukáč, keď vo svojom stanovisku v EP č. 19-20 uvie­dol, že tento počin generálneho presbyter- stva nemá žiadny právny dopad, lebo to nie je potrestanie v zmysle cirkevnoprávnych predpisov. Úplne s ním súhlasím, ale čo je to potom „napomenutie GP“ voči generál­nemu dozorcovi, keďže morálny postih je to tak či tak veľmi vážny. Vysporiadajme sa s týmto „počinom“ v zmysle cirkevnopráv­nych predpisov ECAV. Pýtam sa, o ktorý právny titul, o aký právny inštitút, o akú svo­ju právnu kompetenciu sa oprelo generálne presbyterstvo pri uložení napomenutia ge­nerálnemu dozorcovi?

Naša Ústava ECAV v čl. 3 ods. 3 vymedzuje kompetencie pre činnosť generálneho presbyterstva. O disciplinárnej právomoci GP tam nie je žiadne ustanovenie a už vôbec nie voči členom predsedníctva cirkvi, teda ani voči generálnemu dozorcovi. Ak by sa mali členovia Predsedníctva cirkvi disciplinárne stíhať, tak to môže urobiť v zmysle čl. 37 ods. 2 Ústavy ECAV iba Generálny súd. Členovia GP nemajú ani samostatnú disciplinárnu iniciatívu a návrh na disciplinárne stíhanie členov Predsedníctva cirkvi môže podať iba cirkevný žalobca.

Na druhej strane chcem upriamiť pozornosť na § 7 ods. 3 zákona č. 2/2004 o disciplinár­nom konaní, kde sa uvádza, že predsedníc­tvo cirkvi je príslušné na disciplinárne kona­nie voči členom Generálneho presbyterstva. Teda postihy v zmysle zákona za discipli­nárne previnenie sa ukladajú presne nao­pak, ako to urobilo GP. Ak sa teda konanie generálneho dozorcu neriešilo v zákonnom disciplinárnom konaní, čo mu to vlastne uložilo GP za opatrenie, teda napomenutie bez disciplinárneho konania? Možno si čle­novia GP myslia, že môžu nad kýmkoľvek zdvihnúť varovný prst, uložiť napomenutie bez disciplinárneho konania, aj keď takúto kompetenciu ani v Ústave ECAV, a ani v zá­konoch nemajú. A prečo by to ešte potom nemohli urobiť dištriktuálne presbyterstvá, seniorálne presbyterstvá či zborové presby­terstvo? Ak si členovia GP myslia, že keď me­dzi zasadnutiami synody riadia ECAV a to im dáva titul aj na takéto „opatrenia“, tak im chcem verejne prezentovať môj názor, že sa hlboko mýlia. Generálne presbyterstvo, tak ako každý iný cirkevný orgán, môže iba to, čo mu je dovolené z Ústavy ECAV alebo zo zákona. Aj Ústava Slovenskej republiky v čl. 2 ods. 2 stanovuje, že „štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanovuje zákon.“ A to isté platí aj pre naše cirkevné orgány.

Príhovor generálneho dozorcu Lukáča bol zásadným upozorne­ním na viaceré prešľapy

Čítal som príhovor doc. I. Lukáča, ktorý bol zverejnený v Evanjelickom posle. Jeho obsah je zásadový, pre mnohých možno ri­gorózny až neprijateľný, a to preto, že verej­ne poukázal aj na rôzne majetkové a účtov­né machinácie v našej cirkvi a z titulu svojej funkcie ich odsúdil. Pre niekoho bol tento prejav neprijateľný preto, lebo sa to v pria­mom televíznom prenose „nepatrilo“. Pre niekoho to bolo, naopak, zásadné, chlap­ské, evanjelické upozornenie, že aj dnes sa v ECAV robia viaceré majetkové prešľapy. A tak vzniká otázka: vadila niekomu viac forma alebo obsah vystúpenia doc. I. Lukáča? Ak obsah vystúpenia nebol pravdivý, tak by mal byť generálny dozorca disciplinárne stíhaný pre poškodzovanie dobrého mena cirkvi podľa § 5 zákona č. 3/2004 o discipli­nárnych previneniach. Ak išlo iba o formu, že to bolo nepatričné a nevhodné počas tele­vízneho prenosu, ale obsahom pravdivé, tak dôvody na akékoľvek stíhanie neexistujú, lebo za pravdu nemôže byť nikto postihnutý, nech ju vysloví akokoľvek, kdekoľvek a kedy­koľvek.

Generálne presbyterstvo nie je v situácii, aby mohlo generálnemu dozorcovi vymedziť, čo má kedy a ako povedať. To sme sa dostali ku koreňu veci. Patrí sa v ECAV hovoriť prav­du vždy alebo iba niekedy? Ten, kto zamlčí pravdu, nie je sám nositeľ nepravdy, a teda hriechu? Kde máme biblicky upravené, kedy pravdu vysloviť a kedy ju verejne nevysloviť? Uvedomme si, že podľa čl. 49 ods. 3 písm. b, d) Ústavy ECAV – generálny dozorca: „zabezpečuje ochranu a zveľaďovanie cir­kevného majetku a dozerá na hospodársku činnosť cirkvi a zabezpečuje dodržiavanie cirkevných a iných predpisov.“ Takže čoho sa to doc. I. Lukáč vlastne dopustil? Toho, že verejne povedal, čo sa v priamom tele­víznom prenose nepatrilo, alebo že sa to zle počúvalo, lebo čo teraz povedia iní o ECAV, alebo toho, že si máme v cirkvi vyriešiť naše problémy potichu, nenosiť špinu do vlastné­ho domu? Čo však, ak je pravda niekde inde, čo ak generálny dozorca už vyčerpal praktic­ky všetky možnosti, ktoré mu dáva vnútro- cirkevný priestor, keď už ani závery synody nepomáhali odstrániť problémy, keď zbytoč­ne upozorňoval na nedostatky bez sebareflexie osôb, ktoré za určité problémy môžu? ECAV predsa nemôže prijať postoj, že ak ge­nerálny dozorca neupozorní na nedostatky, tak je za ne spoluzodpovedný – a ak na ne upozorní, tak ho GP „napomenie“. Takéto praktiky sú možno bežné v sekulárnom sve­te, ale my sme cirkev, my sme ECAV, ktorá má 500-ročnú tradíciu, a teda nekrivme náš hodnotový systém. Akosi často zabúdame na povinnosť člena našej cirkvi, ako je uve­dená v čl. 9 ods. 1 písm. f) Ústavy ECAV: „Člen cirkvi je povinný dodržiavať ustanove­nia tejto Ústavy, cirkevné zákony a nariade­nia, plniť rozhodnutia cirkevných orgánov a cirkevných súdov a podrobiť sa rozhodnu­tiam cirkevných súdov.“ Nemali by na to za­búdať neordinovaní členovia cirkvi, ale, a to zdôrazňujem, ani ordinovaní členovia našej cirkvi. Keď sa budeme pozerať na konanie generálneho dozorcu z tohto pohľadu, po­tom snáď pochopíme jeho konanie.

Žiadny trest bez zákona

Pre uvedené skutočnosti sa mi nepáči „napo­menutie GP“ generálnemu dozorcovi a nesú­hlasím s ním. Oficiálne disciplinárne konanie by bolo možno zdĺhavé, generálny dozorca by sa v ňom mohol právne brániť a muselo by sa mu preukázať zavinenie, a to by bol problém. A tak sa zrejme zvolil iný spôsob a postup, keď brat farár Porubän na GP navrhol uložiť napomenutie doc. I. Lukáčovi. Týmto však sám preukázal neznalosť cirkevných predpi­sov a následne aj tí členovia GP, ktorí takéto napomenutie odsúhlasili. Veď čo tam po tom, že aj v trestnom práve SR máme dávno upra­venú zásadu: „Nulla crimen sine lege“, teda žiadny trest bez zákona. Jednotlivé cirkevné právomoci a opatrenia voči tomu, kto prestú­pi zákon, majú v štátnom práve a aj v našom cirkevnom práve tzv. kogentný charakter, teda že musia byť upravené v zákone. Opat­renia a sankcie, ktorými sa zasahuje do práv a povinnosti člena cirkvi, do jeho osobného statusu, si nemožno odhlasovať v cirkevných orgánoch bez opory v zákone, lebo to nie je nič iné len ignorancia právneho systému v cirkvi. Ak budú čitatelia Evanjelického posla vnímať, o čom sa snažím nahlas hovoriť, možno nebu­dú všetkému rozumieť. Veď v GP sedia bisku­pi, dištriktuálni dozorcovia, cirkevné i svetské evanjelické autority. Títo že by prijali neko­rektné a nezákonné opatrenie voči generálne­mu dozorcovi a že by mu tým mohli ublížiť? Veď aj doc. I. Lukáč má veľmi dobrú povesť, je lekár, neurochirurg, morálny človek. A tak tu vzniká ďalšia otázka: Môže sa v našej de­mokratickej cirkvi mýliť kolektívny orgán, keď rozhodne väčšina? Zapamätajme si, že môže, a to vtedy, keď rozhodovanie nie je založené na výsostne kresťanských hodnotách, ale sle­duje len skupinové cirkevnopolitické záujmy a cirkevnomocenský boj, a nie celocirkevné záujmy.

Čo sa však stane s „napomenutím generálne­ho dozorcu“, keď štátne orgány jednoznačne potvrdia, že boli porušené zákony, keď cirkev bude musieť platiť pokuty a dodatočné zda­nenie? Ako zareagujú členovia GP, ktorí mu uložili napomenutie? Možno sa to definitívne preukáže o niekoľko týždňov, ale to už bude po voľbách. A tak predíďme možnému fiasku a radšej nech sa príslušní členovia GP ospra­vedlnia doc. I. Lukáčovi teraz, alebo nech urobia verejné vyhlásenie, že v prípade potvr­denia nedostatkov pri nakladaní s majetkom cirkvi z terajších či budúcich funkcií odstú­pia. Chcem upozorniť všetkých, že vytúže­ná náboženská sloboda po roku 1989 nie je absolútnym cieľom a vrcholom kresťanského života v našej cirkvi. Cirkevná sloboda nie je ani to, že si každý robí, čo chce a nerešpek­tujú sa zákony, alebo sa pripodobňujú a ohý­bajú v prospech jednotlivcov. Cieľom člena ECAV je ochota a schopnosť žiť duchovne – „žiť pre Krista, pre neho mrieť”, teda bojovať a osvojovať si hodnoty života, ktoré nám po­núka Ježiš Kristus a tento cieľ máme napĺňať v časoch cirkevnej slobody či neslobody.

Kauza č. 2 – odmietnutie doc. MUDr. I. Lukáča, CSc., doteraj­šieho generálneho dozorcu ako opätovného kandidáta na funk­ciu generálneho dozorcu, od­mietnutie doterajšieho biskupa ZD Mgr. M. Krivdu kandidovať na funkciu generálneho biskupa a odmietnutie brata Ing. J. Mervarta na funkciu dištriktuálneho dozorcu VD

Som si vedomý, že „kauze č. 1“ som venoval pomerne široký priestor, ale mnohé postoje, ktoré som v ňom vyjadril, súvisia aj s „kauzou č. 2“ – a to odmietnutie doterajších cirkev­ných predstaviteľov znova kandidovať do cir­kevných funkcií.

Takže, najskôr niekoľko myšlienok k odmiet­nutiu možnosti kandidovať doc. I. Lukáča za generálneho dozorcu. Kandidačná porada sa konala 24. mája t. r. Už spomínané uznesenie Generálneho hospodárskeho výboru ECAV bolo prijaté 23. mája, a keďže bolo ihneď zve­rejnené na internete, určite sa s jeho obsahom oboznámili aj členovia kandidačnej porady. Verím, že sa uznesením členovia kandidačnej porady aj zaoberali a mimoriadne mňa, ale aj mnohých ďalších členov ECAV zaujíma, ako naložili s takými závažnými informácia­mi a postojmi. Ako som už uviedol, GHV sa plne postavil za rehabilitáciu doc. I. Lukáča a vzniesol výhrady voči všetkým, ktorí mali spôsobiť problémy s nakladaním majetku cirkvi a netransparentným účtovníctvom. Tie­to výhrady boli aj voči Ing. J. Brozmanovi veľ­mi silné. To sa dajú takéto tvrdenia zmietnuť zo stola a závery štátnych orgánov nerešpek­tovať? Uvedomujú si členovia kandidačnej porady, že odmietnutím opätovne kandidovať I. Lukáča, v prípade, ak sa jeho tvrdenia skôr či neskôr preukážu ako pravdivé, sa členovia kandidačnej porady môžu veľmi zdiskredi­tovať? Alebo na kandidačnej porade niekto povedal, že výhrady GHV sú nepodložené, že sú to len také „taľafatky“ a nik sa nimi reálne nezaoberal? Dočítal som sa, že námietku voči doc. I. Lukáčovi predložil senior Myjavské­ho seniorátu brat Hvožďara, podľa ktorého generálny dozorca nespája cirkev, ale rozde­ľuje ju, keď informuje evanjelickú verejnosť o kauzách.

Opätovne to vo mne evokuje otázky – tak ako napomenutie v GP navrhol voči doc. I. Luká­čovi senior brat Porubän, tak námietku voči kandidatúre navrhol opäť senior brat Hvožďara. Dôvody už poznáme. V oboch prípadoch dali návrh na postih generálneho dozorcu duchovní vo funkciách seniorov. Pripadá vám to úplne v poriadku, vážení neordinovaní spolubratia, pripadá vám to normálne? Chcem sa spýtať bratov seniorálnych dozorcov, či si uvedomujú, že reprezentujú absolútnu väč­šinu 360-tisíc členov našej cirkvi?! To naši seniorálni dozorcovia nemajú za celé roky spolupráce s doc. I. Lukáčom svoj vlastný ná­zor na kvalitu výkonu funkcie doc. I. Lukáča, to musia na kandidačnej porade formovať ich názor seniori ako duchovní predstavite­lia cirkvi? Veď aj seniorálni dozorcovia majú z Ústavy povinnosť zabezpečovať ochranu a zveľaďovanie cirkevného majetku a kontro­lovať hospodárenie v CZ. Chcem sa spýtať seniorálnych dozorcov, ktorí boli členmi kan­didačnej porady, či doteraz mali, alebo nemali výhrady k činnosti generálneho dozorcu doc. I. Lukáča počas jeho funkčného obdobia? Ak mali výhrady, mali ich generálnemu dozorco­vi povedať, ak na ne nereagoval, tak ho mali počas funkčného obdobia oficiálne riešiť na príslušných orgánoch alebo verejným posto­jom napr. v Evanjelickom posle. Ale ak ne­mali voči nemu výhrady a teraz mu nedovolili ani kandidovať, tak je to nedôstojné a má to veľmi, veľmi ďaleko od kresťanskej morálky. Očakávam od vás, vážení seniorálni dozor­covia, členovia kandidačnej porady, aby ste členom našej evanjelickej cirkvi odpovedali verejne prístupným spôsobom, ale aj v Evan­jelickom posle, ako ste sa vysporiadali s uzne­sením GHV z 23. mája 2018, chcem to vedieť nielen ja, ale aj väčšina členov našej cirkvi.

Námietka, že I. Lukáč polarizuje cirkev, je nezmysel

Už som spomínal, že našu cirkev tvoria v pre­važnej väčšine neordinovaní členovia, a tak, ako uvádza emeritný generálny dozorca ECAV Ján Holčík, duchovných je len 0,14 % z regis­trovaných členov ECAV. Absolútne súhlasím s bratom Holčíkom, že duchovenstvo nechce stratiť svoju moc, a tak sa postavilo v týchto voľbách aj proti generálnemu dozorcovi doc. I. Lukáčovi, lebo on nemal problém upozorňo­vať aj na majetkové prešľapy niektorých fará­rov a na iné zistené nedostatky v cirkvi. Takže nám neordinovaným členom ECAV viac-me­nej duchovenstvo zabránilo kandidovať doc. I. Lukáčovi a jediným kandidátom na nového generálneho dozorcu je Ing. J. Brozman, kto­rého doc. I. Lukáč vážne kritizuje a verejne pranieruje za jeho niektoré konania. „Skvelé“! Všetci vieme, že bez duchovných predstavi­teľov to v našej cirkvi nejde, oni nám majú ukazovať cestu pravdy, povzbudzovať ale i napomínať, ak naše kroky nevedú správ­nym smerom. Majú byť našimi duchovnými pastiermi, majú byť našimi duchovnými, morálnymi a ľudskými vzormi. Ale duchov­ní nemajú mať snahu si cirkev takpovediac privatizovať. Naša cirkev nepatrí iba duchov­ným, patrí všetkým členom ECAV. Duchovní v dnešnej dobe nemôžu mať také kompeten­cie a také postavenie, že rozhodujú pomaly o všetkých zásadných veciach evanjelickej cirkvi. Očakávame od nich duchovnú službu, ale majetkové, organizačné, hospodárske záležitosti patria do rúk najmä neordinovaných členov cirkvi. Za určitých okolností si viem predstaviť, že za generálneho biskupa alebo generálneho dozorcu kandiduje iba jedna, veľmi silná, všeobecne ľudsky i odbor­ne uznávaná osobnosť, ktorá členov ECAV nepolarizuje, ale naozaj spája. Ale to nie je prípad terajšieho kandidáta na funkciu gene­rálneho dozorcu. Námietka, že doc. I. Lukáč cirkev polarizuje, je nezmysel a pripadá mi to tak, že tí, ktorí prídu s takýmto hodnotením, majú dojem, že členom evanjelickej cirkvi už možno povedať čokoľvek, veď oni sa už pred duchovnou vrchnosťou zohnú tak, ako to na Slovensku bývalo. Dnes je však iná doba, cir­kevní predstavitelia sa nemôžu správať tak, akoby tí neordinovaní nemali žiadne vzde­lanie. Ak budeme takto postupovať, tak sa nám z našej cirkvi vytratí aj veľké množstvo evanjelickej inteligencie a čo potom? Bude­me vzniknutý stav zdôvodňovať zlým demo­grafickým vývojom a ateizáciou spoločnosti?

Kauza č. 3 – súd s doc. O. Pro­stredníkom a to, čo s ním súvisí

Kauza učiteľa teológie na EBF docenta Pro­stredníka, ktorému Zbor biskupov odňal kanonickú misiu, je našej evanjelickej verej­nosti známa. Táto kauza, či sa to niekomu páči, alebo nie, je nielen o tom, či Zbor bis­kupov porušil práva brata Prostredníka pri odňatí kanonickej misie, ale je aj o Istanbul­skom dohovore, o rodovej rovnosti v našej sekulárnej cirkevnej spoločnosti, o gender politike ale tiež o stanovisku Synody ECAV o manželstve a rodine z roku 2013 a taktiež o spoločnom Vyhlásení kresťanských cirkví a židovskej obce na Slovensku k Istanbul­skému dohovoru. Myslíte si, že to nesúvisí so súčasnou situáciou ECAV na Slovensku? Ale súvisí – a veľmi.

Svoj postoj som k uvedeným problemati­kám uviedol širšie v rozhovore pre EP pred niekoľkými mesiacmi. Uviedol som, prečo ako právnik odmietam niektoré ustanovenia Istanbulského dohovoru, gender politiku a to, čo hrozí spoločnosti a cirkvám odstrá­nením „rodových stereotypov“. Je to mi­moriadne vážna téma pre našu cirkev, ktorá sa dotýka nás všetkých. Prebiehajúci súd­ny spor, ktorý bol ukončený rozhodnutím Generálneho súdu, že doc. Prostredníkovi neboli porušené jeho práva rozhodnutím Zboru biskupov, mi pripadal, ako keby sme v ECAV sedeli pred televíznymi obrazovkami a sledovali, ako to na tom cirkevnom súde dopadne. Sledujeme, kto má akých právni­kov a čo povedia médiá, akoby to bola nejaká šou alebo telenovela. Akoby sa nás to v cirkvi vnútorne ani nedotýkalo. Práve tento indife­rentný postoj v našej cirkvi mi mimoriadne vadil a vadí. Mnohí sa totiž tvária, akoby išlo iba o spor medzi Zborom biskupov a doc. Prostredníkom, a keď našich biskupov, našu cirkev napádajú liberálne médiá, ktoré sú, pochopiteľne, na strane pána Prostredníka, tak sme tichučko a nemá sa kto ozvať. Uve­domujeme si, že to bol vlastne spor ECAV s bratom Prostredníkom o hodnotový cha­rakter našej cirkvi? Uvedomujeme si, že na Synode v roku 2013 bol prijatý postoj našej cirkvi k manželstvu a k rodine, ktorý nikto nezmenil, a preto je záväzný nielen pre nás, neordinovaných členov ECAV, ale aj pre du­chovných v našej cirkvi?

Radšej si počkáme, veď „čo keď…”

Okrem podporného stanoviska generálneho presbyterstva k rozhodnutiu Zboru biskupov všetci ostatní duchovní mlčali. Zdôvodnenia, že nikto nechcel názorovo ovplyvňovať živý súdny proces sú jednoducho trochu falošné a alibistické. A tak sa pýtam našich duchov­ných predstaviteľov, zborových farárov, se­niorov, prečo sa nepostavili na podporu Zbo­ru biskupov, keď bola naša cirkev v danej veci mediálne napádaná? Máme to asi v našich povahách zakódované, že si radšej počkáme, ako rozhodne súd – „čo keď“. Čo keď budúca vláda rozhodne o registrovaných partners­tvách, čo keď sa v NR SR schvália manžel­stvá homosexuálov, čo keď budeme nútení na Slovensku podpísať Istanbulský dohovor? Veď aj my v našej cirkvi chceme byť moderní! Nuž, keby bol taký opatrný, alibistický, ne­rozhodný a vyčkávajúci aj Martin Luther, tak by nikdy nepovedal: „Tu stojím a inak nemô­žem.“ Akoby sme sa hanbili za vlastný hod­notový systém v ECAV. Akoby sme sa obá­vali, že nás za ochranu rodiny a manželstva ako výlučného vzťahu medzi mužom a ženou niekto nazve staromódnymi, archaickými, konzervatívnymi, nemodernými, stredove­kými… To, že počúvame naozaj veľmi krásne a hodnotné kázne na texty zo Starej i Novej zmluvy, je pre nás veľmi dôležité, ale kto bude aj verejne obhajovať teologické, bioetické a sociálno-etické postoje v našej cirkvi? Majú to snáď primárne robiť neordinovaní členo­via ECAV – učitelia, právnici, architekti a iní v našej cirkvi? Nemajú to snáď robiť predo­všetkým naši duchovní pastieri, absolventi bohosloveckej fakulty, ktorí prešli skúškami z teológie a hlásia sa k ECAV na Slovensku? Ak to neurobíme v našej cirkvi my sami, uro­bí to za nás liberálny svet, urobí to Európska komisia, urobia to liberálne médiá.

Príde mi absurdné, že naša štátna Ústava, náš štátny zákon o rodine, venujú takú mimo­riadnu pozornosť a ochranu rodine a man­želstvu ako výlučnému zväzku muža a ženy a naša cirkev akoby v tejto problematike ne­mala dosť jasno. Počul som, že niektorí farári v našich zboroch si dovolili neprečítať spoloč­né Vyhlásenie kresťanských cirkví a židovskej obce k Istanbulskému dohovoru. Prvýkrát sa kresťanské cirkvi na Slovensku zjednoti­li v postoji k takému závažnému problému a niektorí naši zboroví farári to ignorujú? Prečo za to nie sú disciplinárne stíhaní? To si sami rozhodujú, či vyhlásenie prečítajú, ale­bo nie, veď máme cirkevnú slobodu?

Voči všetkým, ktorí to neurobili, už mali dáv­no zasiahnuť aj príslušní seniori. Preto je dô­vodné sa na tomto mieste opýtať, čo urobil náš ZED pod vedením brata J. Bunčáka, aby aj on zaujal vieroučný postoj ku konaniu doc. Prostredníka na dúhovom pochode v Brati­slave, keď neguje prijaté vieroučné postoje Synody ECAV z roku 2013. Alebo je ZED iba stavovská organizácia duchovných na pod­poru ich práv a nemá ambície reagovať na vážne vnútrostranícke diania v ECAV?

Duchovný, ktorý je členom syno­dy, by nemal byť členom cirkev­ného súdu

A tu narážame na ďalší problém v našom právnom, a teda aj cirkevnosúdnom systéme. Pre právne zložitosti a aj náročnosť poznania štátneho aj cirkevného práva si naše cirkevné súdnictvo dnes jednoznačne vyžaduje, aby na čele dištriktuálnych súdov, a, samozrejme, aj Generálneho súdu a jeho Osobitného senátu, mohli byť zo zákona iba členovia ECAV, ktorí sú neordinovaní a sú absolventi právnickej fakulty s príslušnou dobou praxe. Tvrdím, že je už prekonaný stav, aby na čele súdov boli duchovní bez právnického vzdelania. Ne­vidím na to jediný dôvod, pretože poznanie cirkevného a svetského práva, či sa to bratom farárom páči alebo nie, pomerne výrazne za­ostáva za potrebou doby. Taktiež sa domnie­vam, že duchovný, ktorý je členom synody, by nemal byť členom cirkevného súdu, lebo trojdelenie cirkevnej moci na moc zákono­darnú, výkonnú a súdnu by nemalo pripúšťať, aby ten, kto je členom zákonodarného orgá­nu, bol aj členom súdneho orgánu. Takáto situácia v štátnych orgánoch v Slovenskej republike nie je možná, pretože to nedovolí náš ústavný systém trojdelenia štátnej moci a jeho systém vzájomných bŕzd, aby sa štát­na moc, a v tomto prípade aj cirkevná moc, nemohla koncentrovať v rukách jednotlivcov. Som zásadne proti tomu, aby ktokoľvek ako člen cirkevného súdu bol postihovaný za svoj právny názor v konkrétne riešenom spore, to je neprípustné. Je tiež však rovnako neprí­pustné, že keď biskup Krivda kritizoval bra­ta J. Bunčáka ako predsedu Dištriktuálneho súdu Západného dištriktu za niektoré jeho právne rozhodnutia, v ktorých mal biskup jednoznačne pravdu, tak reakcie brata J. Bunčáka pre mňa zaváňajú, prepáčte, až arogan­ciou. Ak som aj ja vysvetľoval a zdôvodňoval v Evanjelickom posle napr. to, prečo nemôže predseda dištriktuálneho súdu sám rozhod­núť o predbežnom opatrení, keďže v § 19 ods. 1 zákona o cirkevných súdoch sa uvádza, že: „predbežné opatrenie nariadi súd“ a v § 13 citovaného zákona sa uvádza: „V konaní pred súdom rozhoduje senát a predseda súdu roz­hoduje len vo veciach, ktoré mu vyhradzuje cirkevný zákon.“ Žiadny cirkevný zákon ta­kúto výlučnú kompetenciu predsedovi súdu nedáva. Ak sa brat J. Bunčák odvoláva na právnikov v ECAV, ktorí majú v danej veci iný názor, prosím ho, aby ich odkázal na mňa, ale najmä nech požiadajú o stanovisko Osobitný senát Generálneho súdu.

Ešte zaujímavejšia je odpoveď brata J. Bunčáka na prieťahy v určitom konkrétnom súd­nom konaní, na ktoré ho opätovne upozornil biskup M. Krivda. Odpoveď brata J. Bunčáka, odvolávajúca sa na prof. J. Sváka, že podľa Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu možno o prieťahoch hovoriť až po 8 rokoch a on je vo funkcii len dva roky, je pre mňa zarážajúca. Toto stanovisko pred­sedu dištriktuálneho súdu je pre mňa nielen právne úbohé, ale svedčiace aj o tom, že jeho autor nerozumie pojmom, čo to je nečinnosť súdu a prieťahy v začatom konaní, a porovná­vanie cirkevných súdov s konaniami pred Eu­rópskym súdom pre ľudské práva v Štrasbur­gu ho v mojich očiach právne diskvalifikujú. Ako som už uviedol, nebudem kritizovať bra­ta J. Bunčáka za prvostupňové rozhodnutie Dištriktuálneho súdu ZD v žalobe brata Pro­stredníka voči Zboru biskupov za jeho práv­ny názor a názor celého DS ZD, ale jedna vec v tomto rozhodnutí mi veľmi vadí. Ak je totiž v stanovisku Osobitného senátu Generálne­ho súdu ECAV na Slovensku č. 7/17, ktoré je pre všetky cirkevné subjekty právne zaväzu­júce, uvedené, že: „Odňatie kanonickej misie učiteľom teologických premetov na vysokých školách a na školách s celocirkevnou pôsob­nosťou nie je možné pokladať za disciplinár­ne opatrenie“ a „zánik výkonu kanonickej misie nie je sankciou za disciplinárne pre­vinenie, ale vyjadrením zániku výkonu tejto funkcie“, treba ho plne rešpektovať. Každý, kto rozhoduje o právach a povinnostiach fy­zických či právnických osôb v ECAV musí vedieť, že v zmysle zákona č. 6/2000 o výkla­de cirkevnoprávnych predpisov rozhodnutia Osobitného senátu Generálneho súdu ECAV na zabezpečenie jednotného výkladu cirkev­noprávnych predpisov sú záväzné pre všetky COJ, ich zložky, účelové a iné zariadenia a aj pre všetkých členov cirkvi.

Napriek tomu sa v prvostupňovom rozhod­nutí Dištriktuálneho súdu ZD uvádza, že rozhodnutiu Zboru biskupov malo predchá­dzať disciplinárne konanie a udelenie disci­plinárneho opatrenia predpokladalo odňatie kanonickej misie. Nuž, ja takéto stanovisko pokladám za flagrantné nerešpektovanie roz­hodnutia Osobitného senátu Generálneho súdu. Tu totiž nejde o právny názor sudcov Dištriktuálneho súdu ZD, ten by som plne rešpektoval, tu ide o to, že vedome nerešpek­tovali právny názor Osobitného senátu Ge­nerálneho súdu, ktorý sú zo zákona povinní plne rešpektovať. Pýtam sa, ktorý štátny súd Slovenskej republiky si dovolí nerešpektovať nález Ústavného súdu SR?

Zákony niekedy vymieňame za rozhodovanie väčšiny

My v ECAV na Slovensku niekedy vymieňa­me zákony za rozhodovanie väčšiny v kolek­tívnych orgánoch. Takže nie synoda ako jedi­ný zákonodarný orgán stanovuje práva a po­vinnosti pre členov a orgány cirkvi, ale neraz naše kolektívne cirkevné orgány rozhodnú väčšinou, čo je právne, a čo je neprávne. Zá­kony pritom idú bokom alebo sa výkladom prispôsobia rozhodnutiu väčšiny. A to si ešte myslíme, že je to vrchol demokracie.

To je aj problém tzv. „dôvodnej námietky“ v kandidačných poradách. My sme si ju v zá­kone právne nezadefinovali a o tom, čo je dô­vodná námietka, sa rozhoduje trojpätinovou väčšinou hlasov na kandidačných poradách. Aj keby námietku kandidát relevantne vyvrátil, hlasovaním sa o nej rozhodne, že dôvodná ná­mietka platí. Takto to však ďalej nemôže fungo­vať. Dôvodná námietka musí mať svoju právnu relevanciu a musí byť taká závažná, že kandi­dáta objektívne diskvalifikuje na voľbu. Tu ne­môžu hrať úlohu emócie a osobné či skupinové záujmy. To je akoby sa chcelo hlasovať o tom, či niekto už nadobudol 18 rokov, o tom sa predsa hlasovať nedá, buď ich má, alebo nemá.

Chcem upozorniť ešte na jednu vec, a to, že v našom právnom poriadku existuje zásada „prezumpcie neviny“ a v trestnom práve platí zásada, „že v prípade pochybnosti viny sa roz­hoduje v prospech obvineného“ (zásada in dubio proreo). Ak teda dôvodovú námietku voči kandidátovi nevieme plnohodnotne vecne do­kázať, tak mu ju nemôžeme dokázať hlasova­ním. Takúto dôvodnú námietku potom treba vnímať ako nepreukázanú a bezpredmetnú, a nemožno na ňu prihliadať. Nie je možné hla­sovaním, čo aj trojpätinovou väčšinou, v ko­lektívnom orgáne urobiť z neprávneho stavu právny stav. Dôkazné bremeno preukázania objektívnosti a relevantnosti existencie dôvod­nej námietky je totiž na tom, kto ju vznesie. Ak by sme vychádzali z toho, že kandidát musí preukázať svoju nevinu, tak konáme v režime „prezumpcie viny“ a to náš cirkevný právny poriadok nepozná. Keď sa pozeráme na dô­vodné námietky z vyššie uvedeného pohľadu, a keď nebol dodržaný mechanizmus, ktorý je právne nevyhnutný, potom je možné vysloviť názor, že kandidačné porady s vylúčením bis­kupa Krivdu, generálneho dozorcu I. Lukáča a brata Mervarta neboli korektné a nemali by platiť hlavne preto, že ich hlasovaním schválila kandidačná porada. Keby sa dodržali uvedené postuláty, potom by sa nestalo, že kandidač­ná porada odmietne brata Mervarta za to, že údajne neodpovedal na nejaký list do yydavateľstva Tranoscius, ktorý ani nedostal, a na druhej strane potvrdí za kandidáta na generál­neho dozorcu brata Brozmana bez ohľadu na to, že bol generálnym presbyterstvom Vyzvaný preukázať, či je, alebo nie je aj členom katolíc­kej cirkvi a keď na to nereaguje, tak sa nič ne­deje. Nie je to nespravodlivé a farizejské?!

A tak sa aj ja pripájam k tým, ktorí urýchlene žiadajú o objektívne a pravdivé zdôvodne­nie, prečo nebola bratom Krivdovi, Lukáčovi, a Mervartovi umožnená kandidatúra do cirkevných funkcií. Zároveň vyzývam ako podpredseda Právneho výboru ECAV na Slovensku brata Brozmana, aby informoval evanjelickú verejnosť, či je, alebo nie je čle­nom rímskokatolíckej cirkvi a ak tak neurobí, žiadam ho, aby sa svojej nominácie vzdal.

Na záver chcem uviesť, že nie som ani klátikovec, ani krivdovec, ani sabolovec, ani apologét brata Lukáča, som jednoducho – člen ECAV na Slovensku. Chcem našej cirkvi po­máhať aj naďalej, ak bude mať o moju pomoc záujem, ale chcem, aby to bola cirkev radosti, tolerancie, sebavedomia, odpúšťania, cirkev inteligencie a ľudí práce, cirkev, ktorá posúva Slovensko dopredu, cirkev, na čele ktorej stojí náš Spasiteľ Pán Ježiš Kristus. Chcem byť na našu ECAV na Slovensku a jej predstaviteľov hrdý, a za takúto cirkev sa chcem aj naďalej každodenne modliť.

JUDr. Juraj Čech, PhD.
Autor je podpredseda Právneho výboru ECAV na Slovensku